Milá Mourinka, je mi to veľmi ľúto, čo sa vám stalo. Maminky by nemali zomierať. Ja sa tiež strašne bojím samoty. Písala ste, že máte trvalé depresie, že ani lieky nepomohli, ja to poznám, tiež som brala lieky na depresiu, ale je to nanič, dôležité je aký má človek život. Ja som 5 rokov po smrti matky dostala tetániu - nervovo-svalovú dráždivosť. Mala som hodne stresov, to tu ani nebudem rozpisovať. Váš príbeh si pamätám dobre, obdivujem vás, že vôbec dokážete žiť, musí to byť ťažké, nemať sa o koho oprieť. Dnes nikoho nezaujíma, ako sa cítite, čo potrebujete a potrebujete hlavne oporu a lásku, tak ako každá žena. Niektoré ženy to majú, napríklad moja švagriná má vynikajúci život. Milujúcich rodičov, manžela a deti. Až jej toto všetko závidím. Ja to také ružové nemám. Nechápem prečo vás brat opustil, keď ste ho potrebovali. Možno to na neho bolo priveľa. Neviem, či je ženatý alebo či nie je pod niekoho vplyvom. Ja som rada, keď napíšete. Mať milujúceho manžela, funkčnú rodinu to je to najdôležitejšie. Ale nemá to každý človek. Ja veľmi obdivujem ľudí, ktorí vedia žiť sami. Ja by som sa zosypala, ja som vždy potrebovala rodinu. Mám 2 dcéry, ale oni majú vlastný život, svoje problémy a starosti, tiež na mňa nemá nikto čas. Som už rok doma a tiež čakám, že ma vyhodia z práce, lebo som chorá. Všade chcú šikovných a veselých ľudí, nikoho dnes nezaujímajú cudzie problémy. Je to strašné. Henrieta
In reply to Dobrý den paní Henrieto, by Anonym (neověřeno)