Milá Pája, ako čítam váš príbeh, tiež to nemáte ľahké. Dosť ľudí vám tiež odišlo na večnosť a to je ťažké prijať. Ja by som najviac žila pre svoju mamku, lebo mamka je len jedna. Ja už tú svoju nemám. Dnes sa brat vrátil z nemocnice, bol na tej operácii kolena, poobede som s ním volala po telefóne, mal bolesti. Najradšej by som sa rozbehla k nemu domov (bol na jednodňovej chirurgii) utešiť ho, lebo ja to už mám za sebou - tú operáciu menisku, ale kvôli švagrinej tam nechcem chodiť. Nikdy neviem kedy na mňa bude zazerať. Má 3 dievčatá vo veku 13, 9, 6 rokov, ktoré ma majú rady. To viem, že ich nepoštváva proti mne, lebo to by som na nich videla. Našťastie ma vždy objímajú keď k nim prídem, ale tá moja švagriná je strašne sebavedomá, až sa jej bojím. Musím striehnuť na to, čo povedať, aby neprevracala očami ako keby ona bola dokonalá. Jej sa žije. Mamku má pri sebe, vo vedľajšom dome a jej sestra si k nej chodí tiež kedy chce. Ja sa musím opýtať, či k nim na návštevu vôbec môžem. Často sme sa s mamkou o tom bavili, dávali sme si pozor čo povedať a čo nepovedať. A nikdy sa s nami moc nebavila. Veď ona je pani dôležitá. Proste taký horenos. Henrieta
In reply to Milá Henrieta, chodím na tyto by Anonym (neověřeno)