Moja maminka mala od 40 rokov zdravotné ťažkosti, ktoré sa postupne prehlbovali ako sa liečila /rozumej potláčala príznaky/ alopatickou medicínou.

Posledné tri roky sa to zhoršilo hádam najviac. Začala mávať chronické zápaly močového mechúra. Ja som sa ju od svojich 25 snažila namotivovať na prírodnú skutočnú liečbu, kupovala som jej rozne preparáty, posielala články. No maminka na to neverila, chcela mať vždy rýchly výsledok a to s prírodou nejde. Veľmi ma trápilo keď som videla ako sa trápi.

Celé covid obdobie roku 2020 skoro nikam nevychádzala. Kúpili si s otcom rodinný dom so záhradou. Tam sa venovala záhradkárčeniu, veľmi ju to bavilo, ale otec ju deptal. Keď chcela zasadiť stromy, povedal jej, že načo, že to tam chceš sadiť pre budúceho majiteľa?? Otec sám mal dlhé depresie,ktoré si neliečil a deptal svoje okolie.

Teraz vo februári 2021 mama zapísala otca na vakcínaciu proti covidu cez online formulár. Otec tam šiel, po týždni dostal slabé príznaky covidu, dva dni na to sa prejavili u mamy. Otec mi volal. Ja žijem v Prahe, rodičia pri Bratislave. Hneď ako mi otec zavolal, volala som mame. Mala už horúčku, no hovorila mi že ma určite laryngitídu. Hovorila som jej,aby išla na test hneď druhý deň, to mala byť sobota. Písala som jej nech si dá predpísať ivermectin,ak sa potvrdí covid. A nech mi dá vedieť, že jej prídem na pomoc stačí keď ma len zavolá.
...
Na test nešla,ani k doktorke,ani ma nezavolala.
Potláčala si horúčku paralenom.
Na test išla až 5 dní na to, kde jej covid potvrdili a hneď ju poslali do nemocnice.
Tam išla na druhý deň.
Ja si hrozne vyčítam, že som za ňou hneď nepricestovala ako som sa dozvedela, že má horúčku. Spoliehala som sa na to, že pôjde na test a dá mi vedieť či má alebo nemá covid.
5 dní na to, som cítila že už može byť aj na ivermectin neskoro, pretože som mala info že zaberá iba v prvých štádiách ochorenia. Preto som jej nemocnicu nevyhovárala, iba som jej spomenula, že možno by tam nemala ísť, lebo je tam x-krát vačšia nálož víru.

Hrozne ma trápi, že som s ňou nestrávila posledné dni jej života a nedržala som ju za ruku keď zomierala. Hnevám sa na seba, že som hneď neprišla keď som sa dozvedela že má horúčku. Že som za ňou neprišla do nemocnice na covid oddelenie, aj keď som bola v tom že tam ľudí nepúšťajú. Mohla som sa predsa s nimi pobiť,ak by ma nechceli pustiť! Hnevám sa na seba, že som ju zaťažovala so svojimi osobnými vzťahovými problémami posledné roky a preto možno schytala depku zo života a chcelo sa jej umrieť. Hnevám sa na ňu a hlavne na svojho otca, že nič nespravil! Nakazil ju a 5 dní s ňou doma tam len čumel, nedvihol telefón a nezavolal sanitku, ani testovaciu službu.

Už sú to dva mesiace.
Sú lepšie a horšie dni.
Som vďačná sama seba, že som jej aspoň pohreb zorganizovala. Otec ju nechcel ani nechať pochovať. Vraj mu povedali, že v dobe covidovej sa to takto robí.. Telo vo vreci sa len spopolní, odovzdá v urne bez obradu...a obrad sa može spraviť neskôr.

Je mi za maminkou strašne smutno.
Partner ma nevie empaticky podporiť. Je len ticho.. Ja mu na to povie, takto si predstavuješ podporu? On sa urazí. Takže sa k tomu ešte pohádame..
Maminku cítim akoby tu so mnou bola, no desí ma, že živá spomienka na ňu bude postupom času blednúť.