Dobrý deň, drahá Nicol,
volám sa Terezka a tiež mám 28 rokov... Pred 7 týždňami zomrel môj milovaný manžel (môj drahý hrdina mal v tom čase len 27 rokov, dnes by mal 28 rokov...), ktorý si za posledný rok skrz vzácny typ nádoru vytrpel veľmi veľa bolesti. Posledné 2 mesiace som o neho pečovala doma a strašne som si priala, aby som mohla o neho pečovať do konca môjho života. Hlavne, že som mu mohla byť nablízku...Darovala by som mu najradšej svoje zdravé telo. Bol to najvzácnejšie, čo som mala. Ano, čím viac človek miluje, tým viac to bolí...
Všetko má výhody i nevýhody: U Vás to bol šok, nemohli ste sa rozlúčiť, no na druhú stranu ste ho aspoň nevideli toľko trpieť, ako to bolo v našom prípade.
...veľmi ma to mrzí, pretože viem, aká bolesť Vás skľúčuje a zároveň tiež neviem, ako žiť vo svete, kde nie je po mojom boku fyzicky...Každý deň len nejak prežiť, od rána k večeru, od večeru k ránu. Deti sme nemali, ostali mi 4 holé steny, mnoho krásnych spomienok, avšak absolútna bolesť.
Boli sme všetci tak mladí, život pred sebou...Vy a ja Nicol sme tu ostali a žijeme vzťahy s našimi milovanými na diaľku, brutálnu diaľku... Viem, k zvládnutiu bolesti nám nič len tak nepomôže, naši manželia (priatelia) sa nevrátia, ale aspoň toto: idem v tom s Vami...
