zdravím vás p. Ján je pravda že smrť milovanej osoby je to najhoršie čo nás môže stretnúť. Ešte aj tá izolácia kvôli vírusu - proste katastrofa. Ja si spomínam na časy aké to bolo fajn keď žila mama. Mám s ňou pekné spomienky, lebo mama bola obetavá žena. Ten prvý rok je najhorší, ja som brala pol roka lieky na spanie, pretože som musela chodiť do práce a tam musíte fungovať. Moja mama by tiež nadávala na nosenie rúšok podobne ako vaša manželka. Už to bude 7 rokov čo tu nie je. Tiež som ju videla umierať a boli to najhoršie okamihy v mojom živote. Keď mám ťažký deň, je mi strašne do plaču, že jej už nemôžem nič povedať. Snažím sa tráviť dosť času s otcom. Keď mama zomrela cítila som sa ako keby niečo vo mne zomrelo. A trvá to dlhý čas kým bude lepšie. Neviem si predstaviť, že ešte budem musieť raz pochovať otca, to asi nezvládnem, veľmi ho mám rada, vždy mi pomohol - urobil by pre mňa nemožné. Otec má veľmi rád deti a keď som bola malá, bola som jeho miláčik. O to viac to bolí keď milovaných - blízkych strácame. Čím lepší vzťah - tým väčšia bolesť. Otec hovorí, že smrť je súčasť života a život ide ďalej. Je to krutá pravda, lenže jemu sa to ľahko hovorí. Pozostalí to majú najťažšie. Držte sa p. Ján, prajem vám aby ste stále našli v sebe s postupom času viacej a viacej sily. Henrieta
