ahoj, ako tak citam vase pribehy, akoby som znova prezila ten nas..mne maminku tiez zobrala rakovina, uz je to rok aj 3 mesiace, a koniec bol najhorsi. Ja som si ani na sekundu nepripustila,ze mi maminka zomrie..aj ked doktori to naznacovali stale, jej sa rakovina vratila po 2 rokoch, mysleli sme, ze to zvladneme tak, ako aj poprve, ale bohuzial, nedalo sa. Mamina tiez vacsinu len spala, malo jedla, a posledny den, ktory nikdy nezabudnem, uz som nieco tusila, pretoze sa ma casto pytala na starsiu sestru, vzdy jej menom, ale v ten den sa spytala, kde je jej najstarsia dcera, a vtedy mi to zacalo dochadzat..Ze uz to je len horsie. Lahla si spat, a ked sa zobudila, este spapala polievku, a tiez som ju presne ako vy, pochvalila,aka je sikovna, ze jej tak chuti, co nebolo zvykom. Tak velmi sa snazila jest, lebo sme verili, ze naberie silu a vsetko bude ok. O hodinu uz nebolo nic ok. A moj zivot skoncil Uz len prezivam. Nie je minuta, kedy na nu nemyslim, uz tak velmi neplacem, snazim sa byt silna. Myslim, ze mamina mi posiela vela sily aj zhora, inak by som to tu asi nezvladla. Zostali sme zit s otcom a bratom, sestra je v zahranici. Ja si vlastne cely cas maminu smrt nepripustam, ked nie som doma, niekedy mam taky pocit, ze ma mamina caka doma pri telke, a vsetko bude ako predtym. Najhorsie je,ked si uvedomim, ze sa to uz nikdy nestane. Boli to. Taku bolest pochopi len clovek, ktory to zazil. Nikto iny. A nepomoze ani cas, pretoze mama bude chybat kazdy den mojho zivota rovnako, nikdy to nezmizne. Az ked sa stretnem tam hore, a velmi sa na to tesim. Chybas mi maminka, ale ty to vies, lubim ta.
In reply to Prosím Vás, jak jste věděli, by Anonym (neověřeno)