Přidat komentář

Ahoj Simonka, ja to moc nezvládam a nemám ďaleko od toho aby som si niečo spravila. No vždy ma niečo zastaví, aj keď neviem čo, lebo zmysel života som už stratila. Viem že keby som mala to šťastie na manžela a deti vyrovnávala by som sa s tým asi lepšie. Vidím to na sestrách a na ostatných ktorí to prežili, ale majú pre koho žiť. No na druhej strane som vďačná za to, že som bola najdlhšie pri nej. Takto by bola sama a neviem či by mi to ešte viacej srdce netrhalo, keby sa jej niečo také náhle stalo a nikto by pri nej nebol. Tiež by som si to asi vyčítala. Ono je ťažké povedať čo by bolo keby.... To sa už nikdy nedozvieme minulosť nezmeníme, aj keď je to asi nás všetkých najväčšie želanie. Myslela som, že do bytu nebudem môcť ani vkročiť. No ja sa skôr nedokážem od neho odpútať. Pre mňa to nie je len byt, vec ktorá sa dá predať, pre mňa je to domov, v ktorom som vyrastala a cítila lásku a bezpečie. A aj keď sme mali problémy hlavne s otcom, s maminou sme vždy držali spolu a ochraňovali sa. A tu som sa narodila, tu som prežila všetko aj pekne aj menej pekné veci, , tu mi mamina utierala slzy, fúkala bolesť, tu sme sa spolu hrali, smiali, rozprávali, tu sme sa stretávali na oslavách a na sviatky celá rodina . Tu som bola s mojou maminkou až do konca. Tu ju stále cítim, vidím ju v kresle na ktorom rada sedávala, v kuchyni keď varila, v izbe kde sme spolu spávali. Ten byt stále dýcha ňou. Ešte nedokážem odísť ani na noc preč, niekde na chatu ako som chodievala alebo ku sestre. Aj keď mávam problém zo spaním, inde by to bolo ešte horšie. Viem že je to chyba a dokým s tým niečo neurobím nepohnem sa ďalej. No asi potrebujem ešte viacej času. Ako píšeš ani ja som v prvých mesiacoch nebola schopná chodiť medzi ľudí, dokonca som mala problém isť len do blízkeho obchodu na bežný nákup. Mala som presne také pocity ako ty, šťastní a veselí ľudia to bolo pre mňa utrpenie. Už je to lepšie, ale aj tak chodím medzi ľudí menej ako som chodievala a iba keď niečo niekde musím vybaviť idem a zase sa ponáhľam domov. A oslavy sú stále pre mňa utrpením. Týždeň pred je výročím úmrtia oslavuje teta, maminina sestra 60-tku a na tu som tiež odmietla ísť. Nedokážem sa ešte zabávať a už sa asi nikdy ani nebudem. A v práci je to podobne ako doma, keďže sme s maminou spolu robievali všade ju tam cítiť. Aj zákazníci stále na ňu spomínajú, dokonca ma niekedy oslovujú jej menom (dosť sa podobáme) a mne to ani neprekáža, len vždy slzička vybehne. Ešte ju tak veľmi potrebujem k životu.