Ahoj, uprimnú sústrasť. Ja som na tom ronako ako ty a to aj po 10 mesiacoch. Tiež mi odišla náhle a bez varovania. A celý život som s ňou žila. Mám súrodencov ale v byte som zostala úplne sama. Myslela som si že to po toľkých mesiacov nejako prebolí že sa naučím s tou bolesťou žiť. Opak je pravdou, bolí to stále viac. Sama neviem čo zo sebou, neviem ako znova začať žiť. Každý sa vyrovnáva inak s tou bolesťou, niekto rýchlejšie, niekto neskôr a niekto nikdy to bude asi aj môj prípad. Tiež mi viera pomáha, a aj keď viem že maminke je už dobre, nedokážem sa s tým zmieriť. Máš pravdu večery sú najhorišie, ale aj cez deň, keď prídeš do prázdneho bytu, nik ťa neprivíta, nik sa ťa neopýta ako bolo v práci, nik ti nepripraví obed, nik sa s tebou neporozpráva. Len štyri steny a horzne ticho. Len tvoj plač sa ozýva. Hádam sa raz naučím s tým žiť aby som mohla isť ďalej životom. Zatial to neviem.
In reply to Vazeni ctenari, by Anonym (neověřeno)