Je to už 4 mesiace. Ani neviem ako ubehli. Pre mňa sa život v tom okamihu zastavil. Len všetko okolo mňa sa hýbalo a išlo ďalej ako keby sa nič nestalo. A zo všetkého mám len matné predstavy. Zastav sa život, však vo mne si sa už zastavil. Vráť mi ju späť. Veď bez nej nevládzem žiť, byť šťastná. Každý nádych bez nej tak hrozne bolí. A čas? Ty vyliečiš že vraj všetky rany. Tak prečo mne sa tá rana deň čo deň zväčšuje? Nedokážem sa pozbierať a isť ďalej. Kade chodím tade plačem, už ani vonku nemôžem ísť bez toho aby som sa nerozplakala. Tak radšej sedím doma, tu pri nej, kde sme boli celý život spolu. Celé tie roky sme spolu bývali, veľa veci sme robievali spoločne. Mali sme jeden život. A teraz, keď mi bol zobraný ako mám žiť? Trápim sa stále viac a viac. Už som aj uvažovala nad všeličím možným, že už to vzdám. Viem že by si to maminka nepriala, ale keď ja neviem ako ďalej. Mala som iba ju. Áno mám aj súrodencov ale tí už majú vlastný život. Vždy som si myslela že ja budem tá, kto sa o ňu postará. Zatiaľ sa starala iba ona o mňa. Dala mi všetko. A ja som nedostala príležitosť jej to oplatiť. Stratila som zmysel života. Boli aj okamihy keď som si myslela že už to zvládnem, no tie vystriedali ešte horšie pocity zúfalstva a beznádeje a tie trvajú stále. Maminka tá bolesť je neznesiteľná. Prosím daj mi silu, nech to všetko prekonám, potrebujem ju od teba lebo ja ju v sebe nemám. Maminka ľúbim Ťa hrozne moc, dávaj na nás tam zhora pozor a čakaj ma, prídem. Už sa teším.
