Milý Petr, ani neviem ako napísať slová útechy, no prajem úprimnú sústrasť a veľa síl. Ja som tým prešla tiež pred 9.mesiacmi a dnes už môžem povedať, že časom tábolesť trochu otupí ale nikdy sa nevymaže zo srdiečka ani z mysle. Po prečítaní Vášho príspevku sa mi opäť trochu oživili spomienky aké to bolo celé minulý rok v lete, keď maminka zomierala a trochu som aj rada, že sa mi to až tak nevracia ako donedávna, hoci Vaše myšleinky ma doslova dostali a rozplakali... Ako napísala Peťka, že spomienkysú stále slabšie, že niekedy plače, lebo si niektoré veci nevie dobre vybaviť... tiež si niekedy prajem, aby sa to zase vrátilo, aby som si vedela živšie maminku predstaviť, predstaviť jej hlas, jej smiech, jej vôňu, jej trápenie v nemocnici... je to stále viac a viac slabšie a mňa to trápi... tak veľmi trápi!!! niekedy počas uponáhľaného dňa, keď si na ňu spomeniem, tak sa sama pozastavím nad tým, či som vôbec niekedy mala maminku a hanbím sa sama pred sebou za takú myšlienku! Vraciam sa v predstavách na deň jej pohrebu a spytujem sa seba, či to nebol len nejaký zlý sen, či som tam vôbec bola aj ja, či to bola vlastne moja mamina, ako som to vôbec mohla ustáť... pripadám si ako v sne, akoby som sa nikdy nezúčastnila jej pohrebu. Tú bolesť ako na začiatku by som už nechcela zažiť - nechuť do jedla, nezáujem o okolie a rodinu, žalúdočná nervozita... to všetko je už preč, ale namiesto toho prišli veľké pochybnosti o sebe a o živote všeobecne, hnev na celý svet, neopísateľný strach zo svojej smrti, pochybnosti kto som, čo som, prečo vlastne žijeme a či vôbec existuje niečo medzi nebom a zemou.
Nedávno na jarmoku som sa podrobila zdarma Oxfordského testu stresu a už po pár minútach ma chlapík dostal tam, kam som nechcela - k myšlienkam na moju maminu a keďže to bolo ťažiskom mojej vnútornej rozhádzanosti, tak sa mu podarilo ma aj nechtiac rozplakať... a vtedy som si uvedmila, že človek sa vnútorne so smrťou svojich rodičov nikdy nevyrovná, hoci som si myslela, že som z najhoršieho vonku. Bolo mi trápne plakať na jarmoku pred cudzím chlapom, ale povedal mi, že čím viac sa človek o tom bude rozprávať, tým viac sa bude cítiť lepšie a vyrovnanejšie.
Peťka, naučili nás v škole veľa, čítať, počítať, cvičiť ale na jedno zabudli - pripraviť nás na život a na smrť, vedieť sa v sebe občas vyznať, vedieť sa vysporiadať s ťažkými životnými situáciami. Aj ja to tak cítim ako si to opísala. Prajem všetkým nech nikdy nevyblednú spomienky na naše maminky a aby sme všetci verili na budúce stretnutie s nimi.
