Miška, viem o čom píšeš. Moja maminka asi také bolesti nemala, ale tiež si želala zomrieť. Pochopila, keď v nemocnici s ňou nič nerobia, že už je koniec. Štyri roky sa trápila s rakovinou a bolo to niekedy dosť ťažké - mala striedavo dobré a zlé obdobia a keďže mala rakovinu vaječníkov a postupovalo stále vyššie - na črevá, pečeň, žalúdok, tak mávala často bolesti brucha, nevoľnosti a nechuť do jedla. Ku koncu už bola na tom tak zle, že čokoľvek dostala do seba, vyvrátila a nedalo sa to zastaviť celé tri týždne(vlastne zvracala aj keď nejedla, až som sa čudovala odkiaľ sa to berie). Vieš si predstaviť ako ju to vysilovalo, ako nám za mesiac schudla, ako sa nám pred očami strácala. Stále ju bolelo brucho, tlačili ju nádory a cysty ale náplaste jej potom pomáhali. Morfium jej začali pichať až pri zápale pľúc, bola na ňom 5 dní ale bola ako nadrogovaná. Musela mať asi riadne silné dávky.
Sama mi povedala, že chce už zomrieť a ja som ja jej ani nečudovala, asi by som tiež mala toho za štyri roky plné zuby - stále na chemoterpii, stále v nemocnici, stále nejaké vyšetrenia v Blave, presuny medzi nemocnicami, vyšetrena a podobne... Našťastie nebola v tak veľkých bolestiach ako ty opisuješ. Museli ste byť riadne silní, keď ste to tak bravúrne zvládli. Určite by bola na vás maminka veľmi hrdá... Dobrí ľudia a zvlášť maminky si nezaslúžia takýto krutý koniec,,, pred rakovinou budem mať do konca života vľký REŚPEKT
