Ahojte dievčatá, Ľudka ja viem, že to myslíš dobre, aby Peťka vyhľadala psychologa, ale ver mi, že ani jej a ani mno nepomôže. Mne aspon môže hovoriť aj psycholog, že toto je život, tak to musí byť, ale ja aj tak sa neviem s týmto vysporiadať. Pozerám sa na fotku maminky a plačem a hovorím jej, prečo ma tu nechala. Inak včera som bola v nemocnici na krvi a dnes mám výsledok, že to nie je zhubné. Na operáciu neviem kedy idem, lebo o týžden mi dajú termín. Tak som sa včera bála, lebo mi povedal, že musia vylúčiť, že to nie je zlého pôvodu. Myslela som na svoje deti, a aj teraz myslím, ked pôjdem na operáciu, že sa môže hocičo stať a potom moje deti budú to isté prežívať čo ja. Už nevládzem veľakrát si myslím, že sa zbláznim, neviem to jednoducho prijať. Ja se ti Peťka nečudujem, že sa hneváš na celý svet aj ja som tak, píšeš, že budeš zlá ku každému , máš pravdu asi treba byť taký, lebo takým sa nič nestane. Zlí ľudia sú tu, kazia tu vzduch, robia každému zle a predsa majú právo na život. Moja mamička každému pomáhala ako len vedela, včera večer mi volala kamoška aj tej som hovorila, že ked ju manžel opustil s malým dieťaťom, moja maminka hovorila, aby sme ju išli pozrieť, povzbudiť. Taká ona bola, láskavá dobroprajná, milá jednoducho zlatá žena. Aj teraz už nevidím čo píšem, lebo mi tečú slzy. Budem končiť, napíšte. Ahojte.
