Přidat komentář

Ahoj Helenka, taká som rada, že si sa ozvala aj ty, už som si myslela, že si na nás zanevrela. Cítim tak isto ako ty, je to strašné, neviem si to vysvetlliť, prečo sa to stalo. Už nikdy mamičku moju neuvidím, nikdy jej nič nemôžem povedať, áno musíme žiť kvôli deťom, ale ja aj tak cítim to, že skoro zomriem. Puká mi srdce, idem dole do bytu, ktorý je prázdny, maminka bývala pod nami, a ked tam vojdem kričím od bolesti, že kde sú prečo ma tu nechali, aj otec aj mamička. Nie Helenka , nie si blázon, že si rozprávaš s mamičkinou urnou, ja sa rozprávam s jej fotkou a tak isto aj na cintoríne dneska som bola tiež aj tam sa s nou rozprávam a plačem. Takúto veľkú ranu som ešte od života nikdy nedostala. Neviem ako sa s tým vysporiadam. Dúfam, že ešte niekedy napíšeš, je to pre mna také pohladkanie duše. Ahoj.