Ahoj Petra, ako čítam už sme tu zostali písať len my dve. Už sa nikto nepripája do tejto diskusie. Peťka ja si vyčítam aj to, že som nevedela presvedčiť maminku, aby išla skôr k lekárovi, bola taká tvrdohlavá. Tento týžden som bola u neurologičky, ku ktorej chodím aj ja a ona mi povedala, že keby včas zistili jej diagnozu, možno by mohla ešte žiť. No nepýtaj sa ako som išla domov celú cestu som na nič iné nemyslela, len na to, že prečo sa to takto stalo. Skoro sa zbláznim, ked pozerám mamkine fotky, vidím tú dobrotu čo z nej vyžaruje. Moja maminka bola najlepšia na svete. Milujúca, dobrosrdečná, proste si nezaslúžila umrieť taká mladá. Nemám tu na okolí nikoho, komu by teraz nedávno zomrela maminka a preto ma nikto nepochopí. Len sa na mna pozerajú, a hovoria mi aj známi, že si mysleli, že už mi je lepšie. Ale to vôbec nie je pravda. Ja sa cítim čím dalej tým horšie. Predstavím si, že už nikdy jej nič neviem povedať, zdôveriť, požalovať to je strašné . Ja to nevydržím. Chcem ísť za nou. Tam by mi bolo najlepšie. Tak strašne mi chýba. Ahoj Peťka odpíš mi prosím. §
