Ahojte. Darinka, Ivetka, napísali ste krásne slová, cítim s vami a som rada, že aj Vy tu nájdete aspoň malú útechu ako ja. Ja som polroka bez mamičky prežila bez liekov, ale nervózna bývam dosť často a vtedy si uvedomím, že takto to k ničomu nevedie, že stále mám pre koho žiť a že je tu malý človiečik, ktorý ma potrebuje... niekedy mi stačí jeden pohľad na syna alebo jeho úsmev či objatie a hneď mi je veselšie. Snažím sa stále niečo robiť, zamestnávam si myseľ niečím príjemným, chodíme veľa von, športovať a na výlety, ale potom príde deň, keď som sama a chytí ma brutálna depka, púšťam si pesníčky, ktoré mala rada mamička, pozerám si jej fotky a plačem a plačem. Nedá sa to zastaviť, celý deň mám potom na figu, nič nevládzem robiť a som úplne niekde mimo... je to niekedy na nevydržanie, ale zase si poviem, že mamička by ma určite nerada videla smutnú a utrápenú, tak sa usmejem na jej fotku a poviem si, že život musí ísť ďalej. Pre je malým svetielkom nádeje to, že je mamička stále so mnou a že raz sa s ňou určite niekde stretnem. Veriaca síce nie som, ale na niečo medzi nebom a zemou určite verím - tri krát sa mi o nej snívalo, stále ten istý sen - videla som ju vo sne oblečenú v bielom, akoby v nemocničnom plášti, vrátila sa z nemocnice domov a bola unavená, chcela len ležať a ja som bola po prebudení celá šťastná, že sa mi aspoň vo sne vrátila.
Niekto tu nedávno písal, že treba si vedieť ten sen o mamičke správne vysvetliť... a pre mňa je to znamenie, že je stále pri mne a že sa za mnou vracia.
Prajem Vám aby sa vaša bolesť v srdiečku zmierňovala, aby Vám ostali na mamičku už len krásne a príjemné spomienky. Oni tu s nami sú a navždy aj zostanú, a nikto nikdy nám ich zo srdiečka nevezme, hoci tá jazva, tá diera v srdiečku už nikdy nevymizne... Prajem dobrú nôcku a veľa síl.
