Doktorka Smrť neprichádza nevítaná

V pamäti jej utkvel krásny mladý muž. Tridsiatnik, inžinier, s manželkou v treťom mesiaci tehotenstva. A s hlbokými očami človeka, ktorý pochopil, že stojí na štarte aj v cieli života zároveň. Kým si totiž rakovina vezme obeť navždy, najprv sa s ňou ešte kruto pohrá. Sestra Barbora z rehoľného rádu vincentiek pomáha ľuďom s onkologickými chorobami v poslednom štádiu — umrieť doma v kruhu najbližších.  Čím je telo silnejšie, tým dlhšie sa smrti vzpiera. Tým väčšie je však aj utrpenie. „Vedel, že umrie. No žasla som, s akou silou dával predtým všetky veci na poriadok. Pokúpil úsporné spotrebiče, aby znížil rodinné výdavky. Vyriešil splácanie hypotéky. Pre nenarodené dieťa pripravil hračky…” Sestre Barbore z rehoľného rádu vincentiek sa pri spomienke na jedného z jej pacientov zlomí hlas. Podobných príbehov už pritom spoznala stovky. Veď pomáha ľuďom s onkologickými chorobami v poslednom štádiu — umrieť doma v kruhu najbližších. Keď treba, jazdí za nimi malým červeným autom, hoci vôbec nie tak divoko, ako jej slávna kolegyňa z filmových „funesoviek”. S kufrom plným liekov na tíšenie bolesti a pomôcok na ošetrovanie preležanín, rôznych vývodov či na podávanie infúzií. Učí príbuzných, ako s chorými narábať, ako ich kŕmiť, umývať, prezliekať. Občianskym menom Kristína Kroftová (52) skončila v roku 1983 medicínu na Univerzite Komenského. Ešte pred zamatovou sa však rozhodla vstúpiť do rehole. Vtedy, samozrejme, bez akejkoľvek záruky, že bude smieť vykonávať lekárske povolanie. Zasiahla až zmena režimu. Zastihla ju v charitnom dome v Pezinku, kde sa potom celých 12 rokov ako lekárka venovala starým kňazom. Postupne ich doopatrovala 77. „Práve tam som si naplno uvedomila, aké je človeku prirodzené zomierať v známom prostredí, pokojne a vyrovnane. Smútok z umierania tak obvykle nesprevádza nijaká tragickosť či hystéria,” hovorí. Keď sa v roku 2002 dozvedela o zámere laikov bratislavského Kostola sv. Vincenta de Paul zriadiť v hlavnom meste prvý hospic, chcela byť pri tom. Na skusoch v nemeckom Augsburgu pochytila, čo všetko prevádzka „domova pre umierajúcich” prináša. Na Slovensku však pre takúto službu stále chýbala legislatíva, nenašli sa ani peniaze. Žiaľ, platí to dodnes. “Lenže v Nemecku som videla, že jestvuje aj jednoduchšia a lacnejšia — domáca forma hospicu,” spomenie sestra Barbora. Zriadila si ho teda v rámci občianskeho združenia Slnečnica Slovensko, ktoré sa venuje opatrovateľskej a ošetrovateľskej starostlivosti priamo v domácnostiach chorých. Hospic je vlastne jej konečnou stanicou pre tých, ktorým už lekárska veda pomôcť nevie. Pacientov jej zväčša odporúčajú paliatívne oddelenia nemocníc. Alebo si ju ľudia nájdu sami, Slnečnica aj ona sama majú vlastné internetové stránky. Za šesť rokov tejto práce už vošla do povedomia Bratislavčanov. Ročne bezplatne opatrí okolo 40 umierajúcich. Zomrieť doma je dnes trend. Nie však iba preto, že nemocnice smrteľne chorých odmietajú. „Smrť v domácom prostredí je dôstojná smútočná slávnosť, ktorá rodinu zomkne a umierajúcemu dodá odvahu,” tvrdí. Odkiaľ berie silu na toto poslanie? „Dáva mi ju viera, že moji chorí len pokojne zaspávajú do krajšieho života. Jednoducho, smrť človeka nepovažujem za jeho prehru. Večne len prehrávať by som nedokázala.”