Stojí to za to – Umírání.cz

Zajtra uplynie rok od smrti mojej mamy. Mala takmer 88 rokov. Staral som sa o ňu niekoľko rokov, posledné mesiace boli veľmi náročné a zomrela mi v náručí. Bolo to veľmi ťažké a bol som fyzicky aj psychicky vyčerpaný, no dal by som čokoľvek na svete, aby sa vrátili tie chvíle, ktoré nás ešte viac zblížili. Rodina - bratia a ich deti mi, okrem jedného z nich a jednej neterky, takmer nepomáhali. A v čase, keď som ich po smrti mamičky najviac potreboval, neprejavili takmer žiadny záujem o to, čo potrebujem a ako to prežívam. Píšem ale preto, aby som všetkým odkázal - nech je to akokoľvek ťažké, nech si často zúfate a máte pocit, že to nezvládate, stojí to za to. Keď budú vaše mamy odchádzať, venujte sa im, dávajte im najavo svoju lásku, starajte sa o ne. Stojí to za to. A ešte krásna báseň: Mama, ktorá nie je Je to čisté ako kôpka soli mäkké ako vosk čo kvapká z hviezd. Nezahodíš to aj keď to bolí do poslednej chvíle chceš to niesť. Je to taká bledomodrá ľútosť čo ti občas dýchne na sklíčka. Volá sa to spomienka a smútok volá sa to sen a mamička. Dávno ti už privoláva spánok noxyron či iný taký liek. Ale odkiaľ ti práve dnes ráno zavoňala farba fialiek. Ostala tu iba prázdna šálka na nej ucho smiešne obité. Čosi vonia po tme po zápalkách čosi chodí mäkko po byte čosi občas pohne záclonami čosi praská v kĺboch fotelov. To len mamy chodia keď sme sami pozerať na našu dospelosť. Na kotúľke ubúda už nití už je iba na pár gombíkov. Možno by ťa za hrdlo žiaľ chytil plakať si si ale odvykol. Mama je už niečím nepatrným čo sa zmestí včele pod krídlo čo odnesú v očiach biele srny čo je už len nočným vábidlom. Utiera ti všetky beznádeje čo ti v noci kanú lícami. Mama najviac vtedy je keď nie je ako hĺbka nad ulicami. Je tam inde a chystá ti nebo napráva jak vankúš pod hlavu. Ničoho sa veľký chlapče neboj keď príde čas na tú diaľavu. Vtedy vojde cez dvere a múry a príde ti hlavu podoprieť. Počká pokým oči nezažmúriš Vtedy príde mama ktorej niet. Daniel Hevier

Tiež mi strašne mamka chýba, dala by som neviem čo za to, keby som ju mohla čo i len na okamih vidieť, je tomu už 10 rokov, ale bolesť mám na duši stále, zomrela mi na rakovinu, tie posledné dni boli strašné. Vidieť to, ako pomaly odchádza, ako sa trápi a to obdobie po tom všetkom, po jej pohrebe, proste som skončila na liekoch, lebo som vôbec nevedela fungovať, ani som nemala chuť k životu. Chcela som ísť hneď za ňou, ako keby sa to dalo. Jasné, že sa to nedá. Som strašne citlivá duša, všetko strašne prežívam, fakt je, že keď zomrie niekto milovaný, je to taká strašná bolesť, že človek kričí od bolesti, že nemôžete nijak pomôcť, že ten rodič pomaly odchádza - proste nie je nič ťažšieho a bolestnejšieho.

Prožíváte těžkou životní situaci? Chcete jí s někým sdílet?