samota

Dnes je to 10 týždňov, čo nám náhle zomrel milovaný manžel , ocino. Bola krásna, júnová nedeľa, odišiel z domu šťastný, na športové podujatie s tým, že sa večer uvidíme, no bohužiaľ, už domov neprišiel, náhle zlyhanie srdca. A ja sa nemôžem z toho spamätať, stále si myslím, to nemôže byť pravda, čakám, že sa otvoria dvere a on so svojím typickým úsmevom, povie, ahoj mamuš. Predsa sme boli spolu len 38 rokov, mali sme spolu zostarnúť a tešiť sa z vnúčat, ak nejaké prídu. Mám dve úžasné dcéry, sú zlaté , pomáhajú mi , starajú sa, hoci samé majú problém sa s tým vyrovnať, tak nám strašne chýba! Viem, že nie som prvá, ani posledná, ktorá takéto niečo zažije,rozum to vie, ale srdce nie a nie to pochopiť, možno mi táto otvorená spoveď pomôže, dúfam....