Zajtra uplynie rok od smrti mojej mamy. Mala takmer 88 rokov. Staral som sa o ňu niekoľko rokov, posledné mesiace boli veľmi náročné a zomrela mi v náručí. Bolo to veľmi ťažké a bol som fyzicky aj psychicky vyčerpaný, no dal by som čokoľvek na svete, aby sa vrátili tie chvíle, ktoré nás ešte viac zblížili.
Rodina - bratia a ich deti mi, okrem jedného z nich a jednej neterky, takmer nepomáhali. A v čase, keď som ich po smrti mamičky najviac potreboval, neprejavili takmer žiadny záujem o to, čo potrebujem a ako to prežívam.
Píšem ale preto, aby som všetkým odkázal - nech je to akokoľvek ťažké, nech si často zúfate a máte pocit, že to nezvládate, stojí to za to. Keď budú vaše mamy odchádzať, venujte sa im, dávajte im najavo svoju lásku, starajte sa o ne. Stojí to za to. A ešte krásna báseň:

Mama, ktorá nie je

Je to čisté ako kôpka soli
mäkké ako vosk čo kvapká z hviezd.
Nezahodíš to aj keď to bolí
do poslednej chvíle chceš to niesť.

Je to taká bledomodrá ľútosť
čo ti občas dýchne na sklíčka.
Volá sa to spomienka a smútok
volá sa to sen a mamička.

Dávno ti už privoláva spánok
noxyron či iný taký liek.
Ale odkiaľ ti práve dnes ráno
zavoňala farba fialiek.

Ostala tu iba prázdna šálka
na nej ucho smiešne obité.
Čosi vonia po tme po zápalkách
čosi chodí mäkko po byte

čosi občas pohne záclonami
čosi praská v kĺboch fotelov.
To len mamy chodia keď sme sami
pozerať na našu dospelosť.

Na kotúľke ubúda už nití
už je iba na pár gombíkov.
Možno by ťa za hrdlo žiaľ chytil
plakať si si ale odvykol.

Mama je už niečím nepatrným
čo sa zmestí včele pod krídlo
čo odnesú v očiach biele srny
čo je už len nočným vábidlom.

Utiera ti všetky beznádeje
čo ti v noci kanú lícami.
Mama najviac vtedy je keď nie je
ako hĺbka nad ulicami.

Je tam inde a chystá ti nebo
napráva jak vankúš pod hlavu.
Ničoho sa veľký chlapče neboj
keď príde čas na tú diaľavu.

Vtedy vojde cez dvere a múry
a príde ti hlavu podoprieť.
Počká pokým oči nezažmúriš
Vtedy príde mama ktorej niet.

Daniel Hevier